Senzibil (médium)

“Smrť je súčasť života a predstierať, že sa mŕtvi stretávajú v televíznom štúdiu v New Yorku, aby tam o niečom tárali s bývalou inštruktorkou tanca, je urážka inteligencie a humanity živých. ” Michael Shermer

“…my (čo sme senzibilmi) sme tu preto, aby sme ľudí liečili a pomáhali im rásť… zatiaľ čo skeptici… sú tu len na to, aby ľudí zničili. Nemajú záujem ľudí podporiť, povzbudiť. Ide im len o to, aby ľudí zničili.” James Van Praagh v relácii “Larry King Live” 6.3.2001

“Ešte som nikdy nepočul o skeptikovi, ktorý by niekomu so svojim skepticizmom pomohol. Jediným záujmom skeptika je niekoho zahanbiť, vyvyšovať sa. Ale mňa nezahanbia. A na to som veľmi hrdý.” Allison DuBois v interview s Allenom Pierleonim

“…takmer každý profesionálny senzibil patrí do skupiny primitívnych podvodníkov, ktorí si všetci, viac či menej, môžu podať ruku.” Richard Hodgson

V špiritualizme je senzibilom (alebo médiom) ten, cez koho priamo komunikujú duchovia. V dávnejších, jednoduchších ale dramatickejších dobách by v zatmavenej miestnosti dobré médium vyprodukovalo nejaké tie záhrobné hlasy, zvonenie zvončeka, vznášanie sa alebo premiesťovanie vecí, či automatické písanie rukou riadenou nebožtíkom. Skrátka čokoľvek, čo by stálo za tú zábavu. 

Dnešný senzibil s najväčšou pravdepodobnosťou píše smiešno-vznešené a “inšpirujúce” knihy o tom, ako sa mu darí “kanálovať” duše mŕtvych ľudí, ako napríklad JZ Knightová a Biela kniha jej diela Ramtha from Atlantis. Ale tím najúspešnejším senzibilom v súčasnosti stačí len tvrdiť, že dokážu komunikovať s mŕtvymi, presnejšie, že mŕtvi cez nich komunikujú. Pod tenkou zásterkou “spirituálneho liečenia” a “pomoci pri ťažkých duševných stavoch” využívajú tradičné techniky typu cold reading a nenápadne získavajú informácie o svojom subjekte, aby ho potom presvedčili, že naozaj prinášajú správy od mŕtvych. Pri tomto druhu senzibilov hrá významnú úlohu subjektívna validácia: senzibil sa spolieha aj na tie najnepatrnejšie prejavy svojho subjektu, používa vhodne zvolené slová, začaté ale nedokončené tvrdenia, aby získal akékoľvek náznak súhlasu s tým, čo komunikuje. A ak subjekt (=zákazník) dokáže nájsť súvis a zmysel v tom, čo interpretuje senzibil, považuje sa to za to dôkaz kontaktu s mŕtvym.

Dosť patetickým príkladom toho, ako sa senzibil spolieha na subjektívnu validáciu, aby nás presvedčil, že naozaj dostáva správy od mŕtvych, je keď povie divákom, že dostal správu od “starej matky niektorej zo žien v obecenstve”. Ten odkaz naznačuje, že túto anonymnú ženu z obecenstva v detstve týrali a že ten, čo to robil, je ešte stále na slobode. Tento trik rád používa, napríklad, aj Patrick Hutchinson. Je to veľmi bezpečné. Nezmieňuje sa o mene tej starej matky, takže hociktorá žena v obecenstve, ktorá už nemá svoju mamu medzi živými, môže byť potenciálnym kandidátom na potvrdenie Hutchinsonovho tvrdenia. Ak takúto správu nikto z divákov nepotvrdí, tak môže povedať, že stará mama vraví, že už týmto zneužívaním viac netrpí. A tak, ak sa nikto neohradí, Hutchinson môže ponechať obecenstvo v domnení, že naozaj nejakú správu od mŕtvej “kanáloval”, ale samotná obeť buď už potlačila spomienku na tieto udalosti alebo sa cíti príliš zahanbená na to, aby o tom ďalej rozprávala.

Hutchinson vie, že je veľa žien, ktoré boli týrané a ktoré o tom mlčia kvôli hanbe, strachu alebo z nejakého iného dôvodu. Tiež vie, že ak bude mať trochu šťastia, niekto z obecenstva sa naozaj zdôverí s tým, že bol v minulosti týraný, čo budú mnohí z obecenstva považovať za skutočnú správu zo záhrobia.

Ak žena z obecenstva nielen že prizná týranie ale aj pomenuje vinníka, médiá to okamžite rozmažú a to vznikne dokonalá ilúzia, že senzibil má naozaj spojenie s mŕtvym. A ak toto priznanie dokonca povedie k nejakému zatknutiu, reputácia senzibila ešte viac vzrastie. Pre senzibila je to čisto win-win situácia. Svojim tvrdením nič neriskuje, naopak značne získa, ak niekto jeho výroky potvrdí.

Hlavnou metódou senzibila ako si získať dôveru klienta, je presvedčiť ho, že dostáva pre neho správy od milovaného zosnulého a to v dosť utáranej podobe. Senzibil získava informácie tým, že ešte pred kontaktom s mŕtvym sa s klientom rozpráva a počas domnelého kontaktu kladie priame otázky. Pri televíznych sedeniach môže senzibil rozhovory prítomnych aj tajne počúvať, hoci aj prostredníctvom prístrojov na odpočúvanie. Správy, o ktorých senzibil tvrdí, že prichádzajú od mŕtvych, môžu byť celkom banálne alebo triviálne, ako napríklad, “povedal, že vám odpúšťa…”

Správy môžu tiež odhaliť veci, ktoré sa dajú zistiť aj inou cestou, ale nad ktorými sa klient čuduje, ako to len senzibil mohol vedieť (dnes sa môžeme čudovať nad tým, čo všetko sa dá nájsť na Internete). 

V starých dobrých časoch seáns a prepracovaných trikov by špiritualistický podvodník asi najskôr predal správu ako “zabezpeč mne a mojej rodine viac peňazí” (Keene 1997) alebo niečo domácke ako “váš pes nemal rád svoje žrádlo.” (Áno, dnešní senzibili často tvrdia, že ich kontaktujú zosnulí štvornohí miláčkovia.) Dnes je taká doba, že už nie je nevyhnutne necitlivé priamo si vypýtať peniaze alebo ísť po starších ľuďoch, ktorí majú veľa peňazí a málo času. Takíto ľudia doslova čakajú na to, aby mohli dať peniaze tým, ktorí im dajú malú nádej, že ich milovaní zosnulí s nimi budú znovu komunikovať.

Takže pre tých, čo “vedia” čítať správy od mŕtvych, ide o veľmi lukratívny biznis, keďže organizujú show pre stovky či tisíce ľudí, z ktorých každý zaplatí od 25 do 50 (alebo aj viac) dolárov len za nádej spojiť sa so strateným dieťaťom, manželom alebo rodičom. Pre niektorých zo senzibilov sú tu ešte ďalšie príležitosti v televízii. George Anderson, bývalý operátor na telefónnej ústredni a tiež autor knihy Lekcie zo svetla: neobyčajné správy o úľave a nádeji z druhej strany (2000), dostal príležitosť na vlastnú relácii v americkej televíznej stanici ABC, v ktorej boli hosťami celebrity túžiace po kontakte s mŕtvymi. Medzi ďalších senzibilov, ktorým sa podarilo vytvoriť celé televízne programy, patria aj John Edward a James Van Praagh, hoci tomu druhému to vydržalo len pár dielov.

Na Slovensku stačí spomenúť veštecké stanice ako TV8 a TV9. Celé je to veľmi podobné, hoci oveľa menej presvedčivé a na rozdiel od profesionálov v USA niekedy aj dosť trápne, pretože slovenskí či českí “veštci” sa často ani nevedia poriadne vyjadrovať.

John Edward sa etabloval ako prvý “jasnočujec” (na rozdiel od “jasnovidca”), ktorý mal na americkom Sci-Fi kanále svoj vlastný program s názvom “Crossing Over with John Edward” (https://www.youtube.com/watch?v=sU8sM0_kYH4). V programe išlo o milovaných zosnulých, ktorí mali, prostredníctvom jeho osoby ako senzibila, kontaktovať ľudí v obecenstve. Edwardove programy označil James Randi za podvod [Skeptic, v. 8, no. 3] a Leon Jaroff za hlúposti [Time, March 5, 2001]. 

No, možno je Edward podvodník, ale je šarmantný a vie urobiť dojem. Jeho show sa dostala do americkej televíznej distribúcie a istý čas sa v USA Network vysielala spolu so seriálom Xena princezna bojovníčka a show Jerryho Springera. Trey Parker and Matt Stone, tvorcovia animovaného seriálu South Park, v epizóde č. 615, označili Edwarda za “Najväčšieho hlupáka vo vesmíre” (pritom použili francúzsky výraz “douche”, ktorý v americkom slangu znamená “vypláchnutý, bez mozgu”).

James Van Praagh je samozvaný senzibil, ktorý tvrdí, že má dar počuť správy takmer od hocikoho, kto je mŕtvy. Podľa neho všetky tie miliardy zosnulých jednoducho len čakajú na to, aby niekto spomenul ich meno. A to je všetko. Dajte teda Jamesovi meno, hocijaké meno, a on bude tvrdiť, že ten zosnulý ho kontaktuje slovami, útržkami viet, alebo že dokáže cítiť jeho prítomnosť na určitom mieste. James Van Praagh sa objavil aj v programe Larry King Live, kde tvrdil, že dokáže cítiť prítomnosť Larryho mŕtvych rodičov. Dokonca označil miesto v miestnosti, odkiaľ túto “prítomnosť” cítil. Počas programu odpovedal na telefonáty do štúdia a len čo mu povedali meno, začal opisovať, čo všetko od mŕtveho cíti a počuje.

James Van Praagh sa hrá hru na otázky. Jednoducho chytá ryby pomocou svojich otázok-návnad, až kým sa niekto nechytí. A potom rybu vyťahuje. Občas síce zlyhá, ale väčšinou sa rybe uniknúť nepodarí. Najkrajšie na tom je, že aj ryby túto hru milujú. Za ťažkú námahu pri rybárčení sa mu odmeňujú kladnou odozvou. A tak sa zdá, že James je naozaj kontaktovaný duchmi, ktorí mu hovoria, že byť mŕtvym je pohoda, že milujú tých, ktorých museli opustiť, že im je to ľúto a že im (tým živým) všetko odpúšťajú.

Michael Shermer zo Skeptic magazine nazýva Van Praagha “majstrom cold reading vo svete senzibilov”. Sociológ a špecialista na anomálie, Marcello Truzzi z Eastern Michigan University, bol menej milosrdný. Truzzi študoval osobnosti typu Van Praagha viac ako 35 rokov a jeho demonštrácie senzibilných schopností označuje za “mimoriadne nezaujímavé” (“A Spirited Debate,” Dru Sefton, Knight Ridder News Service, The San Diego Union-Tribune, July 10, 1998, p. E1.) Truzzi povedal, že väčšina toho, čo Van Praagh produkuje, sú len táraniny, hoci príjemné, pretože “po čom ľudia naozaj túžia, je útecha a zmiernenie pocitu viny. A to aj dostanú: vaši rodičia vás milujú, odpúšťajú vám, tešia sa, že sa s vami stretnú, a nie je to vaša chyba, že sú už mŕtvi.“

V knihe “Prečo ľudia veria v divné veci” Shermer popisuje Van Praaghov úspech aj to, ako ohromil obecenstvo na NBC’s New Age talk show The Other Side. Shermer tiež opisuje, ako v relácii Unsolved Mysteries Van Praagha odhalil (https://www.youtube.com/watch?v=3Ax_VuNTcZw). A predsa sa to nikomu v obecenstve nepáčilo. Istá žena sa dokonca vyjadrila, že jeho konanie bola “neprístojné”, pretože tým (odhalením Van Praagha) zničil nádeje smútiacich ľudí. 

Van Praagh píše knihy s názvami, ktoré nemožno prehliadnuť: “Rozhovor s nebom”, alebo “Dotknúť sa nebies”, alebo “Liečivý smútok”. Názvy ako “Rozprávať sa s Bohom” alebo “Rozhovor s anjelmi” už totiž boli použité v knihách iných autorov.. Jeho webové stránky nás nepretržite informujú o jeho vydanách knihách a nahrávkach (napr. Rozvíjať si v sebe senzibila), o prichádzajúcich produktoch (napr. vydanie jeho meditačných nahrávok), prednáškových tour a vystúpeniach. Van Praagh a jemu podobní senzibili budú ešte dlho úspešní, minimálne ak dodržia jedinú zásadu: nikdy nepovedať zákazníkovi, že jeho rodičia mu to mučenie, ktorému ich za ich života vystavoval, odpúšťajú alebo je načase, aby sa priznal s vraždou. Nie je veľká šanca, že senzibil bude klientovi komunikovať práve takéto správy od mŕtvych.

Počas interview s Dru Seftonom Van Praagh povedal, že “žiadna smrť neexistuje, existuje len život… každý človek je do určitej miery senzibilom,” a “väčšina duší skončí v nebi” (Sefton 1998). Tieto tvrdenia nie sú založené na ničom inom ako na tom, že práve toto chce väčšina ľudí počuť.

Iným oddaným priaznivcom Van Praagha je Charles Grodin, ktorého talk show na CNBC zrušili krátko po tom, čo sa v nej po druhý krát objavil Van Praagh. Grodin ako naivný a odhodlaný na všetko je v súvislosti s jeho zosnulou matkou: nedokázal iné ako skladať poklony mužovi, čo hovorí s nebesami. V skutočnosti mal Van Praaghov výkon v Grodinovej show ďaleko od nebies, ale stačil na to, aby presvedčil Grodina a minimálne jeden pár v obecenstve, že sa rozpráva s ich mŕtvou dcérou. Jedinú pochybnosť Grodin prejavil vtedy, keď ho zaujímalo, či v skutočnosti Van Praagh nečíta v mysliach prítomných divákov, namiesto toho, aby rovno komunikoval s tými “na druhej strane”.

Jedinou osobou, ktorá počas show prejavila pochybnosti o autenticite Van Praaghových kontaktov s mŕtvymi, bola žena, ktorá prišla o dcéru pri teroristickom bombovom útoku v Oklahoma City. Prehlásila, že nič z toho, čo Van Praagh povedal o jej dcére, nesedí, okrem nejakých všeobecností. Žena zároveň prehlásila, že ona s (mŕtvou) dcérou komunikuje priamo.

Keď Van Praagh, Edward, Sylvia Browne alebo nejaké iné “médium” nedokážu presvedčiť svoje obecenstvo, tak pripomenú, že niekedy sú proste správy od zosnulých útržkovité, niekedy im nie je možné rozumieť, inokedy ich pochopia atď atď. Čo znamená, že ak sa pomýlia, nie je to ich vina, veď nikto nie je dokonalý. V skutočnosti by Browneová naozaj mohla priznať, že ešte nikdy nemala v ničom pravdu, nehľadiac na to, koľkokrát ju pristihli, ako si veci vymýšľa. V roku 2010 Ryan Shaffer a Agatha Jadwiszczoková študovali 115 kriminálnych prípadov, na ktorých vraj Browneová pracovala. Jej percento presnosti? Nula. 

Na záver by som odcitoval slová niekoho, kto strávil dlhé roky študovaním senzibilov ešte v dávnych časoch, keď zažívali svoju najväčšiu slávu:

“…mne sa väčšina senzibilov a médií javí ako prefíkaní šarlatáni bez vkusu, ako chamtivci s takmer chorobnou vášňou pre podvádzanie. Podľa mňa sú takmer všetci nielen nečestní hneď od začiatku svojej kariéry, ale skutočné vysvetlenie ich úspechu leží hlavne v ich abnormálne vyvinutej a vrodenej náchylnosti klamať a zavádzať. A to dáva ich konaniu dráždivý pocit prevahy na strane jednej a nezlomnú vôľu veriť ich obetiam, ktoré prijmú akýkoľvek návrh a necúvnu pred žiadnou absurditou na strane druhej.” G. Stanley Hall, v úvode knihy Amy Tanner’s classic on mediums and their methods: Studies in Spiritism (1910).

Ako vidno, veci sa od minulého storočia veľmi nezmenili, a to aj napriek pokrokom v chápaní mechanizmov ľudskej psychológie klamu. Aj dnes majú ľudia silnú túžbu žiť aj mimo svojho tela a podľa možnosti naveky.

Ďalšie čítanie (články súvisiace so Skeptikovým slovníkom)

• Char Margolis
• ABC Television: Put to the Test II – Billed as a test of psychic powers
• Court TV’s “Psychic Detectives”
• How F.B.I. profiling resembles psychic cold reading by Robert T. Carroll
• “Psychic Detectives on TV: how do they affect paranormal beliefs?”
• “Allison ~Dubois, Gary Schwartz, and ‘Medium'”
• Gary Schwartz’s Subjective Evaluation of Mediums: Veritas or Wishful Thinking?
• “It’s All in the Framing”
• Noreen Renier
• Sylvia Browne
• Lynn Ann Maker
• Greta Alexander
• Phil Jordan
• James Van Praagh
• Miss Cleo
• George Anderson
• Allison DuBois
• Dorothy Allison

Knihy a články

• Blackmore, Susan J., In Search of the Light: The Adventures of a Parapsychologist, (Buffalo, N.Y. : Prometheus Books, 1986).
• Christopher, Milbourne. ESP, Seers & Psychics (Thomas Y. Crowell Co. 1970).
• Christopher, Milbourne. (1975). Mediums, Mystics & the Occult. Thomas Y. Crowell Co.
• Frazier, Kendrick and James Randi, “Predictions After The Fact: Lessons Of The Tamara Rand Hoax,” in Science Confronts The Paranormal, ed., Kendrick Frazier (Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1986), first published in the Skeptical Inquirer 6, no.1 (Fall 1981): 4-7.
• Gardner, Martin. How Not To Test a Psychic : Ten Years of Remarkable Experiments With Renowned Clairvoyant Pavel Stepanek (Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1989).
• Gordon, Henry. Extrasensory Deception: ESP, Psychics, Shirley MacLaine, Ghosts, Ufos (Buffalo, NY: Prometheus Books, 1987).
• Hansen, George C. (2001). The Trickster and the Paranormal. Xlibris Corporation.
• Keene, M. Lamar. The Psychic Mafia (Prometheus, 1997).
• Marks, David and Richard Kammann. Psychology of the Psychic (Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1979).
• McClain, Carla. “Varied readings on Arizona psychic,” Arizona Daily Star. January 17, 2005.
• Nickell, Joe. Secrets Of The Supernatural : Investigating The World’s Occult Mysteries with John F. Fischer (Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1988).
• Randi, James. Flim-Flam! (Buffalo, New York: Prometheus Books,1982).
• Roach, Mary. (2005). Spook: Science Tackles the Afterlife. W.W. Norton.
• Rowland, Ian. The Full Facts Book of Cold Reading, 3rd. ed (2000).
• Shaffer, Ryan and Agatha Jadwiszczok. “Psychic Defective: Sylvia Browne’s History of Failure,” Skeptical Inquirer 34, no. 2 (March/April 2010): 38-42.
• Sefton, Dru. “A Spirited Debate,” Knight Ridder News Service, The San Diego Union-Tribune, July 10, 1998, p. E1.
• Shermer, Michael. Why People Believe Weird Things : Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our Time (WH Freeman & Co.: 1997). Review.
• Stein, Gordon. “Spiritualism,” in The Encyclopedia of the Paranormal edited by Gordon Stein (Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1996).
• Tanner, Amy. 1910. Studies in Spiritism. reprinted by Prometheus Books, Inc., 1994.